Kocúrik Kubko hľadá domov

Kocúrik Kubko hľadá domov

Volám sa Kubko, som úplne obyčajný kocúrik a v posledný júlový deň som mal šťastie.
Mám asi 6 mesiacov a odmalička som sa potuloval po jednom bratislavskom sídlisku. Pri potulkách som ako každý správny sídliskový kocúr chytil kopec blšiek a zopár kliešťov, ktoré ma hrýzli, ale zvládal som to statočne. Potom ma veľmi začali bolieť ušká. Boleli ma veľmi dlho, ale chcel som byť silný a statočný kocúr a zvládnuť to. Ale potom sa čosi stalo, nedokázal som už udržať rovnováhu, nevedel som úplne presne odhadovať vzdialenosti, bol som zrazu pomalší a už som si nedokázal uloviť žiadnu potravu. Bol som veľmi hladný, ale nebol tu nikto, kto by sa o mňa postaral. Trvalo to dlho, trpel som silnou bolesťou uší a navyše hladom, veľmi som schudol, ale prežíval som.
V jeden piatkový podvečer som sa rozhodol prejsť cez cestu a nájsť na druhej strane cesty bezpečné miestečko a možno aj nejaké odpadky, ktoré by sa dali zjesť. Veľmi dlho som rozmýšľal, či to vôbec skúšať , pretože po ceste veľmi rýchlo chodia autá a ja nedokážem rýchlo bežať. Potom som sa rozhodol a prebehol popred jedno auto, ktoré pribrzdilo, aby som mohol bezpečne prejsť.
Z toho auta vystúpila moja dočasná opatrovateľka (čo som vtedy ešte netušil) a dlho sa na mňa dívala. Potom odišla, ale čoskoro sa vrátila s ešte s niekým a nejakou debnou. Chytili ma, trošku som sa bál, ale neublížili mi. Viezli ma niekam, kde som to nepoznal a čudne to tam smrdelo. Tam ma celého prezreli, ale nebolelo to. Potom ma odviezli na miesto, kde som nikdy predtým nebol a dostal som jesť. Poriadne som nejedol už pár týždňov, tak som stále priadol a pýtal jesť ešte viac, myslel som si, že musím zjesť čo najviac (čo keď už viac nedostanem?). Dostal som aj mačací záchodík (ktorého funkciu som okamžite rozoznal aj keď som nič také predtým nevidel), prepravku a peliešok. Celý ďalší týždeň som len oddychoval a jedol.
Dnes sa už cítim lepšie, nemám už žiadne blšky, kliešte ani vnútorných parazitov, mám plné bruško a ušká ma už nebolia. Hlavičku mám stále trošku nakrivo, rovnováhu neudržím úplne ideálne a s odhadom vzdialeností mám trošku problém. Možno sa to časom zlepší, ale možno už nie. Mne to ale vôbec neprekáža, tak dobre ako teraz som sa vo svojom živote ešte nikdy nemal. Som testovaný na infekčné mačacie choroby FIV a FeLV s negatívnym výsledkom a v utorok 11. augusta som sa nechal prvýkrát zaočkovať. Naučil som sa hrať s hračkami – myškou a mávatkom (aj keď som sa ich trošku zo začiatku bál) a používať podložku na škrabanie.
Naučil som sa ešte jednu vec – úplne bezvýhradne milovať ľudí. Keď ma prídu nakŕmiť, upratať môj dočasný domov a pohrať sa so mnou, chcem im svoju lásku ukázať, preto nepretržite a veľmi nahlas pradiem, obtieram sa im o nohy, líham si na chrbátik a ukazujem bruško. Zbožňujem ľudí, chcel by som byť s nimi stále a nejakému človeku patriť. Vzhľadom na poruchu rovnováhy (aj keď iba miernu) by bol život vonku pre mňa nebezpečný, chcel by som preto bývať v byte, kde mi nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo. Do nového domova pôjdem s výbavičkou, ktorú som dostal od mojich súčasných opatrovateľov – prepravka, záchodík, misky, hračky, peliešok a obľúbené krmivo.
Budem veľmi rád, ak sa ozve niekto, kto by ma chcel, samému je mi veľmi smutno.
Ak by ste sa so mnou chceli zoznámiť, kontaktujte prosím mojich súčasných opatrovateľov na e-mailovej adrese info@changingmoon.eu alebo na telefónnom čísle 0918 872 722.
PS: Minule som bol na chvíľočku vonku, kde ma fotili, aby ste videli, ako vyzerám. Povedali mi, že som veľký fešák so smutnými očami, ale že sa nemusím báť, pretože určite ma niekto bude chcieť a potom už tie oči nebudem mať také smutné.

Ariadne True Love
Ariadne True Love
Ariadne True Love
Ariadne True Love
Ariadne True Love
Ariadne True Love